Mám rád, keď je z hudby počuť, že jej autor naozaj premýšľal. Niežeby nemala ísť predovšetkým od srdca, no niekedy sa treba vrátiť zničený z práce, uraziť v garáži s kamarátmi viečko fľaške piva a tomu srdcu treba povedať, aká krv má tiecť ktorou komorou.

Obetovať niečomu čas s počuteľným nadšením, stáť však nohami na zemi a pripustiť, že v živote sú dôležitejšie veci. Toto mám v súvislosti s Novou Dubnicou namysli skôr, ako len úporný hodinársky proces, výsledkom ktorého mohol byť technicky prešpekulovaný, no obsahovo prázdny zhluk nôt.

Na poli progresívne znejúcej gitarovej muziky zrejme nemáme v tejto krajine nič lepšie, minimálne pokiaľ ide o tých, ktorí sa dodnes odvážili odklopiť veko kanála. Aj keď to asi neznelo extra pochvalne, nie je už novinkou, že MORNA si zaslúžia pozornosť tých, ktorí sa k večeru s obľubou uvelebia v kresle za tónov takých OPETH. Hoci postupom času vysvitne, že je to skôr zavádzajúca informácia, ktorá zbytočne núti MORNU v ušiach diváka zohrať zápas s nerovným súperom.

Po vypočutí „Nuisance“ je síce podozrivé tvrdenie, že novodubnická štvorica na podobné mená príliš do taktu nepritakáva. Najmä gitary totiž silne evokujú štokholmských náladotvorcov na nahrávkach vydaných ešte pod Candlelight Records. Avšak prepojenia na známe mená neudierajú do uší tak... ehm, okato. To, že vás nútia počúvať ďalej, je vlastne to najlepšie, čo si MORNA mohli želať.

„Nuisance“ je počuteľne súdržnejší materiál – chalani si to viac učesali a poslucháčovi pripadá, že pri tvorbe viac komunikovali a ustupovali jeden druhému v prospech celku. Iba tak vznikne doska, ktorá má všetkého tak akurát, hoci na „Nuisance“ to ešte nie je tak celkom pravda – hobľovanie občas nevie náladovým vybrnkávačkám ustúpiť  v momente, kedy si už situácia pýta vyvetrať.

Že vo „výklusových“ atmosferickejších úsekoch hrajú napríklad Kubove bicie zbytočne košato, znie už ako keby som naozaj hľadal, čo sa ešte dá vytknúť. Dojmu prekombinovaných, vyšperkovaných záťahov na bránku bez gólového efektu sa však niekedy zbaviť jednoducho nedá.

Nekritizujem - „Nuisance“ chce byť hudbou, od akej sa prirodzene očakáva inštrumentálna košatosť notového zápisu a technická vyspelosť protagonistov. Občas sa však zdá, že chalani sa v tom rochnili tak dlho, že im vo finále napokon chýbal nezávislý pozorovateľ, ktorý by čo-to poškrtal, a to sa týka minutáže aj aranží.

Výhrady, ktoré mám, nemožno v kontexte subžánru vôbec nazývať prkotinami. Na druhej strane, súboj s etablovanými zahraničnými menami prehrávajú junáci s Považia už len na detaily a veľkým prísľubom do budúcna je fakt, že sa o slovenskom progresívnom metale vďaka nim môžeme baviť s takto hlboko zaoraným pluhom.

Keď sa na disku prepracujete k mazácky vybrúsenej, strhujúco vygradovanej inštrumentálke „End Of Imbroglio“, nemôžete im do budúcnosti nezaželať viac takýchto lahodných momentov.